... Oki, o sebe sa vždy ťažko píše. Takže:

Volám sa Alena Škutchanová, skauti ma poznajú ako Aľu.

Celý svoj doterajší život (od 19.1.1986) som prežila v Martine. To znamená, základnú, strednú aj vyokú školu. A všetko okolo toho. Momentálne študujem na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. Všeobecné lekárstvo. Mám svoju školu rada a baví ma čím ďalej tým viac.

Asi najčastejšie ma charakterizujú ako Alenku z krajiny zázrakov. Nezávisle na sebe. Na skautskej akcii ma spoznáte podľa toho, že mám obvykle niekoľkokrát viac písacích potrieb ako zvyšok populácie a všetky starostlivo zastrúhané, asi štyri gumy a strúhatko. Potom to samozrejme posledný deň všetko hľadám, čiže sa dlho balím.

Ďalším výrazným znakom je, že mi občas veľmi, ale ozaj veľmi svietia oči. Hlavne sa to týka medicíny, ľudí so zaujímavou diagnózou, prebiehajúcim alebo ukončeným zdravotným problémom. Z toho vyplýva varovanie pre širokú verejnosť: pozor na medika, ktorému svietia oči. (nie len na mňa, ale aj ostatných z nás, ktorých medicína baví). Mňa asi najviac fascinujú úrazy hlavy a mozgu, urgentná zdravotná starostlivosť a intenzívna medicína. Akékoľvek informácie, zážitky a podobne vítané. Okrem toho robím "preklady" zo zdravotných kariet do zrozumiteľného jazyka - vrámci svojich aktuálnych možností a schopností (ktoré sú čím ďalej tým väčšie).

Ostatných záľub mám, že sa mi ich ešte nepodarilo naraz spísať tak, aby som na žiadnu nezabudla. Hlavné sú: Kreslenie, písanie poviedok (časť prác prezetujem aj na tejto stránke); rada čítam a tiež zbieram dobré knihy; rada zhromažďujem vedomosti (neviem, ako to inak charakterizovať, proste rada získavam nové poznatky, na odbore nezáleží), hrám na gitare a flaute, najnovšie fotím. Milujem prírodu a ľudské telo. Z toho celého vyplýva, že mám problémy polyhistora v 20 storočí - zo všetkého viem čosi a nič poriadne, respektíve ničomu sa nevenujem tak veľmi, ako by si to zaslúžilo.

Pestujem kvety, najmä bylinky, a bonsaje. Zvieratko som nemala a ani teraz nemám, mamina mi vraví, že žijeme v paneláku, a nič iné okrem sestry mi nepovolí.

Hudbu počúvam, čo sa mi naskytne, uprednostňujem akustickú, hlavne folk, world music, viachlasný spev a všetko "do pohody".

Osobitnou kategóriou je skauting, len ten zaraďujem medzi životný štýl skôr ako medzi záľuby. Skautujem od roku 2000, najprv v Martine, neskôr na Vrútkach.

Ešte pár odpovedí na časté dotazy:

• Mám dvadsaťtri, aj keď sa to na prvý pohľad často nezdá.(keby niečo, na všetkých tých fotkách mám 18 rokov a viac) a zodpovedný predavač mi predá alkohol, len ak vytiahnem občianku.
  
• Do ZUŠ-ky som chodila dva roky (8. a 9., čiže absolventský)
• Výtvarnú som študovať nechcela, ťažko sa s tým potom uživí a okrem toho som zistila, že si aj tak radšej kreslím po svojom.
• Ujo psychológ, ktorý nás učí predmet psychológia, sa na jednu moju otázku o vnímaní vyjadril, že som asi skrytý umelec. A to mi na začiatku hodiny povedal, že čo sa stalo, že nekreslím, vraj mu to chýba.
• Chodíte na pitvy? A ako to tam vyzerá?
• Ilustrovaná história môjho kreslnia
• Latina! To musíte mať ťažké! Teda vlastne ani nie. Jednoducho sa naučím názov niečoho rovno po latinsky, v slovenčine buď je prekladom, často doslovným latinského pojmu, proste sa v slovenčine naprosto nepouíva (slovenské názvoslovie, určené na komunikáciu s pacientom, nezachádza až do takých podrobností) alebo znie až srandovne (fossa obturatoria = zapchatá diera - útvar na panve). Latinské pojmy sa používajú tak ako pojmy napríklad programátorov a používaním sa dostanú do ucha. Až tak, že občas musím dosť hlboko dolovať z hlavy slovenský názov ;) Celú latinu sa lekári neučia, poznáme väčšinou podstatné a prídavné mená a čísla, neučili sme sa ani všetky pády, pár prísloviek a slovies len asi päť aj to v jednom tvare, v akom sa používajú na recepte. Napríklad omši v latine by som rozumela pramálo a aj to by som skôr odvodzovala z francúzštiny.